2009 
Po dvanástich sezónach vo funkcii športového riaditeľa či poradcu prezidenta pre športovú činnosť končí vo vedení nášho klubu Ivan Piovarči. Skúsený funkcionár, ktorý pred pôsobením u nás pôsobil veľa rokov v riadiacich funkciách hokejovej Dukly Trenčín a päť sezón aj ako generálny manažér v HKM Zvolen a ktorý bol osem rokov aj členom Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja práve počas najúspešnejších rokov hokeja na Slovensku, sa rozhodol skončiť na vlastnú žiadosť. Na záver svojho pôsobenia v klube nám poskytol tento rozhovor.
Čo bolo hlavným dôvodom Vášho rozhodnutia ?
Tým hlavným je samozrejme vek a opotrebovanie z práce, ktorú vykonávam takmer nepretržite od roku 1979, kedy som nastúpil ako tajomník klubu do Dukly Trenčín. Mám 75 rokov a cítim, že už nemám dostatok síl a rozhodnosti riešiť niektoré problematické situácie. Myslím si, že keď človek zistí, že už nemá dostatok energie plniť svoje úlohy a predsavzatia na sto percent, mal by odísť a ak sa domnieva, že bol v niečom prospešný a užitočný, možno sa ešte chvíľu tíško dívať na výsledky svojej práce. Nepotrebujem sa, čo i len v rámci nášho malého segmentu, predvádzať do smrti ako niektorí politici, ktorí napriek evidentne nastupujúcej demencii riadia tento náš nepokojný svet. Ale inak patrím k tým pár šťastlivcom, pre ktorých bola práca po celý ich produktívny vek zábavou.
Kedy ste sa rozhodli definitívne ?
Nebolo to zo dňa na deň, ale koketoval som s touto myšlienkou už pred dvoma rokmi. Myslel som si, že desať sezón stačilo. Oslovil som za posledné dva roky troch prípadných potencionálnych nástupcov, ani jeden z nich ale funkciu neprijal. Skončiť som bol rozhodnutý aj v momente, keď sa mala začať rekonštrukcia našej haly v priebehu sezóny, čo bolo spojené s množstvom organizačných komplikácií. Boli sme však v tabuľke až na 11.mieste a v najťažších momentoch slušný človek jednoducho odnikiaľ neodchádza. Ale som presvedčený, že teraz už stopercentne nastal ten správny čas. Navyše, keď ma práve deň pred posledným finálovým zápasom zradilo aj zdravie, niet čo riešiť.
Kto teda bude vaším nástupcom ?
Bude to pán Branislav Nacík. Či sa jeho funkcia bude volať riaditeľ, alebo generálny sekretár, záleží na prezidentovi klubu. Bude riešiť v prvom rade všetky potrebné administratívne záležitosti okolo organizácie fungovania klubu, ale navyše pomáhať aj v oblasti marketingu. Vie toho o florbale dosť veľa a hlavne zdieľame rovnakú filozofiu a pohľad na fungovanie klubu. Viem ale, že prvý rok býva zložitý, nenechám ho v tom preto plávať a minimálne nasledujúcu sezónu budem plniť funkciu jeho „priateľa na telefóne“. Väčšina dôležitých rozhodnutí však ostane na bedrách prezidenta klubu, ja už nechcem nič riadiť a o ničom rozhodovať.
Ako by ste stručne zhodnotili svoje pôsobenie v klube ?
Na hodnotenie sú iní. Celkove som počas svojej funkcionárskej kariéry mal to šťastie byť pri zisku štyroch hokejových a štyroch florbalových titulov, čím sa nemôže pochváliť každý. Za najdôležitejšie považujem ale nastavenie klubovej filozofie v oboch športoch, že tréneri mládeže musia byť hodnotení nie podľa výsledkov a umiestnenia v tabuľke, ale podľa počtu hráčov, ktorých dokázali pripraviť pre vyššiu vekovú kategóriu. Výkladnou skriňou každého normálne fungujúceho klubu by malo byť vždy mužské „áčko“. Mládežnícke tituly potešia, ale sú vždy iba čerešničkou na torte, ja som ich nikdy nepočítal. Ak vám správne funguje mládež, mužské „áčko“, doplnené o pár schopných jedincov, môže byť pripravené bojovať o tituly. Pravda, za predpokladu správneho trénerského vedenia a súdržnosti v kabíne. V amatérskom športe toto všetko platí dvojnásobne a v tejto sezóne nám to vyšlo stopercentne.
Na zápasoch vás ešte uvidíme ?
Ak mi bude hlava a hlavne telo slúžiť, tak určite. Florbal ma neuveriteľne oslovil a stal sa mojou srdcovou záležitosťou. Považujem ho momentálne za oveľa dramatickejší a zaujímavejší ako hokej. Je rýchly, výbušný, prináša neuveriteľné výsledkové obraty, má jednoduchšie pravidlá, prináša menej zranení a je aj pre rodičov výrazne lacnejší ako hokej. Pre Slovensko je však typické, že nevieme nové perspektívne a pre diváka príťažlivé športy vôbec podchytiť a pomôcť im dostať sa „na svetlo“. Ale to už je iná kapitola...
Ako by ste zhodnotili vývoj slovenského florbalu za obdobie, ktoré ste v ňom pôsobili ?
Keď sa tak nad tým zamýšľam, dopredu sme sa veľmi nepohli, skôr naopak. Samozrejme, príčiny môžeme hľadať aj v podpore štátu, aj v práci zväzu, ale ja to vidím najmä v nezáujme mládeže hýbať sa a niečo v športe dosiahnuť. V žiackych kategóriách máme dostatok hráčov i družstiev, ale prídeme po kategóriu juniorov a skončili sme. Záujmy mladých sa zrazu pohnú úplne iným smerom: či už k počítačom alebo sociálnym sieťam, či snahe vylepšiť si muskulatúru a vypestovať krásne svaly, alebo nájdením si frajerky, ktorá má úplne iné záujmy ako „nejaký“ šport. A výsledkom je potom súčasných osem, a v nasledujúcej sezóne možno už len sedem tímov v juniorskej extralige oproti dvanástim v čase, keď som k tomuto športu pričuchol. A nepopieram, že takýto odliv talentov pociťujeme aj v našom klube.
Aký vidíte rozdiel vo výkone rovnakej funkcie vo florbale a v ľadovom hokeji ?
Možno sa budete diviť, ale florbal sa riadi ťažšie. Do hokeja treba zohnať oveľa viac peňazí, to je pravda, ale inak je vo florbale všetko zložitejšie. Páky na hráčov nemáte takmer žiadne, navyše veľa ich po odchode na vysoké školy s florbalom skončí a viacerí, ktorí nemajú dostatok morálno-vôľových vlastností niečo sami sebe dokázať, končia v najnižších súťažiach, bez tréningov a bez ambícií. Hráči, ktorí odídu hrať a v prvom rade študovať do Čiech, sa vrátia len málokedy, u nás sú svetlými výnimkami len Šimon Hatala, Šimon Masár a v uplynulej sezóne Tomáš Kvasnica, väčšina hráčov sa nám stráca. Trenčín má ešte navyše tú nevýhodu, že v ňom ako v malom meste pôsobia dve extraligové družstvá a sily sa trieštia. A kupovať príliš veľa „hotových“ hráčov nie je v tomto druhu športu účelom. Štyria až šiesti „cezpoľní“ by mali byť v mužskom áčku podľa mňa optimálnym počtom, no hrať výlučne len s vlastnými odchovancami sa pochopiteľne nedá. Čo je však u oboch športov absolútne rovnaké, je výška hladiny adrenalínu počas zápasov. Ak vám na klube záleží, strhne vás to úplne naplno.
Ako teda pohnúť slovenský florbal dopredu ?
Tu je naozaj každá rada drahá a mne azda už ani neprináleží predkladať nejaké vízie či rozdávať nejaké múdre rady, najmä keď vo vedení zväzu o ne doteraz ani príliš nikto nestál. Čo som mohol a vedel, odovzdal som klubu. Myslieť si, že zásadne zmeníme myslenie našej mládeže by bolo naivné. Napriek tomu verím, že dokážeme vychovať na Slovensku dostatok kvalitných hráčov, ktorí by vedeli tento šport spropagovať, pokiaľ by bol o to záujem. Ale to sa nedá bez záujmu médií. V športovom denníku nie sú z florbalu ani výsledky a naše televízie uprednostnia možno skôr, prehnane povedané, aj prenosy z plávania pod vodou a o florbal nikto ani nezavadí. Bez médií však nepríde do žiadneho športu viac peňazí a ako hovoria bratia Česi: „Bez peněz do hospody nelez.“ Tu by mal zväz zabrať a urobiť všetko preto, aby sa tento stav podarilo zvrátiť. Zaujímalo by ma napríklad, koľkí z čitateľov týchto riadkov by vedeli, čo je padel. A ten sa na slovenské obrazovky dostal, a nie raz. Nechcem tým padel nijako podceňovať alebo zaznávať, môžem potvrdiť, že je to zaujímavý šport. Ale niekto zaň asi musel zabojovať...
Je okrem peňazí niečo, čo náš florbal brzdí ?
No, áno, a je to také naše, slovenské, typické skoro ako bryndzové halušky. Ak chcete dať príležitosť hráčovi z nižšej súťaže, neberú to funkcionári klubu ako ocenenie svojej práce. Ich reakcia je v drvivej väčšine taká, že im kradnete hráčov. Čiže podľa nich by mali do konca kariéry hrať niekde „dolu“, hoci svojím potenciálom patria úplne inde. To je tá naša typická slovenská „malosť“. V poslednom čase som však zažil v tomto smere aj svetlú výnimku. Zostal som skoro v pozitívnom šoku, keď nám Zvolen ponúkol na vyskúšanie štyroch svojich juniorov, z ktorých si traja vybudovali pevné miesto v zostave a skúšobne naskočili aj na pár zápasov nášho extraligového A-mužstva a Denis Juhás dokonca stabilne aj do mužského play off. Takému mysleniu všetka česť ! Ale je aj veľa dôležitých drobností, na ktoré netreba peniaze, len pevnejšia ruka zväzu. Napríklad povinný kvalitný streaming extraligových zápasov či pedantné vypĺňanie štatistických údajov v zápisoch o stretnutí by mali byť samozrejmosťou a tu stačí len, obrazne povedané, buchnúť razantne do stola.
Čo teda zaželáte na záver svojmu klubu a jeho fanúšikom ?
Klubu a v prvom rade jeho prezidentovi veľa energie naďalej zabezpečovať dostatok prostriedkov na jeho chod, lebo ani florbal nie je už čisto amatérsky a fungovanie klubu stojí množstvo peňazí. Želám využiť sľubnú fínsku stopu na ďalšie skvalitňovanie práce najmä trénerov mládeže, ale u hráčov ako vzor v prístupe k plneniu tréningových povinností. A fanúšikom, aby zostali klubu verní a aby získavali pre florbal aj svojich známych. A aby si uvedomili, že najmä v amatérskom športe nie je nikdy možné byť stále len hore. Želám im, aby nám zachovali podporu aj v tých ťažších chvíľach. Verím, že tento klub ich bude florbalom ešte dlho zabávať.
